Africký bielobruchý trpasličí ježko – Atelerix Albiventris
Ježko bielobruchý je africký druh, v prírode žije od Senegalu až po Sudán a Zambiu. Vyskytujú sa v rôznych prostrediach od saván až po lesnaté oblasti, maximálne však do nadmorskej výšky 1500 m nm. Púšťam sa však vyhýba.
Tento druh ježka je veľmi obľúbený pre svoju pomerne miernu povahu. Nie je hryzavý, ľahko skrotne a uvykne si na branie do ruky. Ježkovia nie sú však vhodné pre malé deti. Pri každom neznámom či pre ne desivom zvuku či pohybu napriamujú pichliače a stáčajú sa do klbka. Pokiaľ si ale na daný zvuk zvyknú, okamžite sa zase rozvinú. Zaujímavým prvkom správanie je roztieranie slín po tele - ak ježko zachytí nový pach alebo chuť, vytvorí naplnenú slinu, ktorú si potom hodí na chrbát alebo bok a podivne sa pritom skrúti. Prečo to ježkovia robia nie je známe.
Tento druh patrí v súčasnosti pravdepodobne k najčastejšie chovaným druhom ježkov v ľudskej starostlivosti, pričom si veľkú obľubu získal najmä v susednom Nemecku, Rakúsku a Holandsku. Pomaličky sa dostáva do českých a slovenských chovov.
Ježko má telo zhruba oválneho tvaru, v hornej časti kryté tvrdými ostrými pichliačmi, spodná časť tela je pokrytá jemnou mäkkou srsťou. Ježkovia môžu mať rôzne farebné odtiene od albína až po takmer čiernu. Najčastejšie však majú šedohnedé pichliače s bielymi až krémovými špičkami a brucho krémovo biele. Farba srsti na ňufáku je výrazne tmavšia a pripomína "masku". Spodná časť tela a boky sú špinavo biele (odtiaľ názov "bielobruchý"), na tvárovej časti sa nachádza tmavšia, zvyčajne hnedá maska začínajúca u ňucháča a papuľky a končiaca pri očiach zvierat. Tiež končatiny a uši sú zafarbené tmavšou farbou. V súčasnosti je tento druh už značne "domestikovaný" a tak bolo vyšľachtených hneď niekoľko farebných foriem napr: albino, krémová, s bielymi škvrnami atď. Podľa niektorých názorov sú tieto vyšľachtené variety zvyčajne horšej telesnej konštitúcie ako zvieratá prírodne sfarbené.
Hlava ježka má dlhý špicatý ňufák, drobné čierne (okrem niektorých farebných variet) okrúhle oči a oválne uši. Nohy ježka bielobruchého majú 4 (zadné) a 5 (predné) prsty a ježkovia majú aj malý chvostík, ktorý ale pri bežnej chôdzi nie je vidieť. Pichliače sú cca 1 mm hrubé a 2-3 cm dlhé a ježko ich pri obrane "neuvoľňuje" (ako napríklad dikobraz). Práve naopak môže strata pichliačov indikovať zdravotný problém. Ak je zviera v pokoji, sú pichliače skrútené hrotmi dozadu. Ak je ježko vyrušený, dokáže pomocou svalov napriamiť pichliače tak, že mieri do všetkých smerov, a sám sa dokáže stočiť do pevnej ostnatej gule. Pri nebezpečenstve potom dokáže v stočenom stave dokonca aj ľahko nadskakovat, vydáva pritom funivé, syčivé až chrochtavé zvuky.
Celková veľkosť dospelého ježka je 18-23 cm (samičky bývajú o niečo väčšie ako samce) a dosahujú priemernú váhu 300-700g. Ježkovia síce pomerne dobre vidia, napriek tomu sú však ich najdôležitejšími zmyslami čuch a sluch. Dĺžka života ježkov v prírode sa pohybuje okolo 2-3 rokov, v opatere človeka sa ale môžu dožívať 6-8 rokov.
Ježkovia sú nočné zvieratá, cez deň, kedy býva veľké horúco, spia stočené v norách, za šera sa potom vydávajú von za potravou a sú schopné za noc nachodit aj niekoľko kilometrov. Aj keď to nie sú teritoriálne zvieratá, rovnako sa k sebe dvaja jedinci nepriblížia na menej ako 20 metrov. Celý život žijú izolovane od ostatných jedincov, jeden druhého vyhľadávajú len v dobe párenia. V Afrike sa pária v teplom a vlhkom období, keď majú dostatok potravy. Najčastejšie je to v období od októbra do marca. Keďže v ich prirodzenej domovine neklesá teplota pod 18 ° C, africkí ježkovia bežne neupadají do zimného spánku.
Tento druh ježka je veľmi obľúbený pre svoju pomerne miernu povahu. Nie je hryzavý, ľahko skrotne a uvykne si na branie do ruky. Ježkovia nie sú však vhodné pre malé deti. Pri každom neznámom či pre ne desivom zvuku či pohybu napriamujú pichliače a stáčajú sa do klbka. Pokiaľ si ale na daný zvuk zvyknú, okamžite sa zase rozvinú. Zaujímavým prvkom správanie je roztieranie slín po tele - ak ježko zachytí nový pach alebo chuť, vytvorí naplnenú slinu, ktorú si potom hodí na chrbát alebo bok a podivne sa pritom skrúti. Prečo to ježkovia robia nie je známe.
Tento druh patrí v súčasnosti pravdepodobne k najčastejšie chovaným druhom ježkov v ľudskej starostlivosti, pričom si veľkú obľubu získal najmä v susednom Nemecku, Rakúsku a Holandsku. Pomaličky sa dostáva do českých a slovenských chovov.
Ježko má telo zhruba oválneho tvaru, v hornej časti kryté tvrdými ostrými pichliačmi, spodná časť tela je pokrytá jemnou mäkkou srsťou. Ježkovia môžu mať rôzne farebné odtiene od albína až po takmer čiernu. Najčastejšie však majú šedohnedé pichliače s bielymi až krémovými špičkami a brucho krémovo biele. Farba srsti na ňufáku je výrazne tmavšia a pripomína "masku". Spodná časť tela a boky sú špinavo biele (odtiaľ názov "bielobruchý"), na tvárovej časti sa nachádza tmavšia, zvyčajne hnedá maska začínajúca u ňucháča a papuľky a končiaca pri očiach zvierat. Tiež končatiny a uši sú zafarbené tmavšou farbou. V súčasnosti je tento druh už značne "domestikovaný" a tak bolo vyšľachtených hneď niekoľko farebných foriem napr: albino, krémová, s bielymi škvrnami atď. Podľa niektorých názorov sú tieto vyšľachtené variety zvyčajne horšej telesnej konštitúcie ako zvieratá prírodne sfarbené.
Hlava ježka má dlhý špicatý ňufák, drobné čierne (okrem niektorých farebných variet) okrúhle oči a oválne uši. Nohy ježka bielobruchého majú 4 (zadné) a 5 (predné) prsty a ježkovia majú aj malý chvostík, ktorý ale pri bežnej chôdzi nie je vidieť. Pichliače sú cca 1 mm hrubé a 2-3 cm dlhé a ježko ich pri obrane "neuvoľňuje" (ako napríklad dikobraz). Práve naopak môže strata pichliačov indikovať zdravotný problém. Ak je zviera v pokoji, sú pichliače skrútené hrotmi dozadu. Ak je ježko vyrušený, dokáže pomocou svalov napriamiť pichliače tak, že mieri do všetkých smerov, a sám sa dokáže stočiť do pevnej ostnatej gule. Pri nebezpečenstve potom dokáže v stočenom stave dokonca aj ľahko nadskakovat, vydáva pritom funivé, syčivé až chrochtavé zvuky.
Celková veľkosť dospelého ježka je 18-23 cm (samičky bývajú o niečo väčšie ako samce) a dosahujú priemernú váhu 300-700g. Ježkovia síce pomerne dobre vidia, napriek tomu sú však ich najdôležitejšími zmyslami čuch a sluch. Dĺžka života ježkov v prírode sa pohybuje okolo 2-3 rokov, v opatere človeka sa ale môžu dožívať 6-8 rokov.
Ježkovia sú nočné zvieratá, cez deň, kedy býva veľké horúco, spia stočené v norách, za šera sa potom vydávajú von za potravou a sú schopné za noc nachodit aj niekoľko kilometrov. Aj keď to nie sú teritoriálne zvieratá, rovnako sa k sebe dvaja jedinci nepriblížia na menej ako 20 metrov. Celý život žijú izolovane od ostatných jedincov, jeden druhého vyhľadávajú len v dobe párenia. V Afrike sa pária v teplom a vlhkom období, keď majú dostatok potravy. Najčastejšie je to v období od októbra do marca. Keďže v ich prirodzenej domovine neklesá teplota pod 18 ° C, africkí ježkovia bežne neupadají do zimného spánku.